má meniny    Nastaviť ako úvodnú stránku    Pridať medzi obľúbené    RSS
 

Content on this page requires a newer version of Adobe Flash Player.

Get Adobe Flash player

právo na vašej strane
12.02.2020

Zdravím,

k problematike IN-HOUSE (§ 1 ods. 4, resp. ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) by som chcel dať pozornosti rozsudok Súdneho dvora z 5. 10. 2017 vo veci „UAB „LitSpecMet“ proti UAB Vilniaus lokomotyvų remonto depas“, C-567/15, ktorý podľa môjho názoru vyriešil veľmi častý jav pri režime IN-HOUSE, a to následne zadanie zákaziek bez súťaže vo forme „subdodávok“ pre rôzne spriaznené spoločnosti. A taktiež Návrhy Generálneho advokáta Manuela Campos Sánchez-Bordona prednesené 27. apríla 2017 k predmetnému rozsudku.

Výrok predmetného rozsudku:

„Článok 1 ods. 9 druhý pododsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby, zmenenej nariadením Komisie (EÚ) č. 1251/2011 z 30. novembra 2011, sa má vykladať v tom zmysle, že spoločnosť, ktorá je jednak vo výlučnom vlastníctve verejného obstarávateľa, ktorého činnosť spočíva v plnení potrieb všeobecného záujmu, a ktorá jednak realizuje operácie pre tohto verejného obstarávateľa, ako aj operácie na trhu vyznačujúcom sa hospodárskou súťažou, sa má kvalifikovať ako „inštitúcia, ktorá sa spravuje verejným právom“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ sú činnosti tejto spoločnosti nevyhnutné na to, aby uvedený verejný obstarávateľ mohol vykonávať svoju činnosť, a pokiaľ sa na účely plnenia potrieb všeobecného záujmu uvedená spoločnosť riadi inými ako ekonomickými úvahami, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. V tomto ohľade nemá význam skutočnosť, že hodnota interných operácií by mohla v budúcnosti predstavovať menej ako 90 % alebo nepodstatnú časť celkového obratu spoločnosti.“

Je pravdou, že uvedený výrok je trošku kostrbato formulovaný, ale podľa mňa z neho vyplýva, že spoločnosť, ktorá je jednak vo výlučnom vlastníctve verejného obstarávateľa, ktorého činnosť spočíva v plnení potrieb všeobecného záujmu, a ktorá jednak realizuje operácie pre tohto verejného obstarávateľa, ako aj operácie na trhu vyznačujúcom sa hospodárskou súťažou (t. j. de facto každá právnická osoba, ktorá spĺňa podmienky v § 1 ods. 4, resp. ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní), sa má kvalifikovať ako „inštitúcia, ktorá sa spravuje verejným právom“ (teda ako verejný obstarávateľ):

A) pokiaľ sú činnosti tejto spoločnosti nevyhnutné na to, aby uvedený verejný obstarávateľ mohol vykonávať svoju činnosť, a

B) pokiaľ sa na účely plnenia potrieb všeobecného záujmu uvedená spoločnosť riadi inými ako ekonomickými úvahami.

Z uvedené mi vyplýva, že každý subjekt, resp. právnická osoba, ktorá spĺňa podmienky podľa § 1 ods. 4 alebo ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní pre IN-HOUSE zadanie zákazky zrejme bude spĺňať aj podmienky A/ a B/ v zmysle predmetného rozsudku, lebo:

A) každé zadanie IN-HOUSE vo v svojej podstatne je odôvodnené úvahou, že orgán verejnej moci, resp. verejný obstarávateľ môže plniť jemu zverené úlohy vo verejnom záujme svojimi vlastnými prostriedkami, teda pri režime IN-HOUSE vždy ide činnosti nevyhnutné na to, aby uvedený verejný obstarávateľ mohol vykonávať svoju činnosť (bod 67 návrhu generálneho advokáta)

B) v režime IN-HOUSE verejný obstarávateľ z funkčného hľadiska nezadáva zákazku inému odlišnému subjektu, ale v skutočnosti ju zadáva sám sebe, a to vzhľadom na jeho väzbu s týmto formálne odlišným subjektom. Teda nemožno hovoriť o zadaní zákazky, ale len o objednávke alebo úlohe, ktorú druhá „strana“ nemôže odmietnuť (bod 70 návrhu generálneho advokáta), a preto sa pri IN-HOUSE zadaní právnická osoba, ktorej bola takáto zákazka zadaná nikdy ani nemôže riadiť na základe ekonomických úvah

Je mi jasné, že návrh generálneho advokáta nie je záväzný, ale myslím si, že Súdny dvor sa vlastne stotožnil s jeho názorom, a to keďže právnickú osobu, ktorej bola zadaná zákazka v režime IN-HOUSE, a to zadanie bolo zákonné (teda v súlade s § 1 ods. 4, resp. ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní) je potrebné považovať za „inštitúciu, ktorá sa spravuje verejným právom“ (teda verejného obstarávateľa) už len z titulu, že jej bola zákonne zadaná zákazka v režime IN-HOUSE. Z uvedeného dôvodu v podmienkach SR, ak táto právnická osoba nevie zabezpečiť celé plnenie IN-HOUSE zákazky sama, tak pri výbere zmluvného partnera musí použiť postupy vo verejnom obstarávaní v zmysle zákona o verejnom obstarávaní.

Vykladáte si predmetný rozsudok Súdneho dvora rovnako, resp. obdobne ako ja? Ak áno, prečo. Ak nie, prečo? :)

Opačný výklad by podľa mňa, ako aj generálneho advokáta, viedol k obchádzaniu zákona, resp. smerníc a tiež by bol nekonzistentný, lebo by nezodpovedal konštatovanej vecnej totožnosti týchto dvoch subjektov (Verejný obstarávateľ a kontrolovaná právnická osoba) na účely ich oslobodenia od postupov verejného obstarávania v ich vzájomných vzťahoch. K obchádzaniu zákona, resp. smerníc takýto opačný výklad mohol viesť preto, lebo by umožňoval ľahko sa vyhnúť uplatneniu právnych predpisov Únie týkajúcich sa verejného obstarávania (bod 80 návrhu generálneho advokáta)

Rovnaký výklad ponúka aj komentár k zákonu o verejnom obstarávaní od Tkáča a Grigu, v ktorom sa uvádza, že momentom zadania zákazky vertikálnou spoluprácou sa z kontrolovaného subjektu stáva verejný obstarávateľ, avšak bez odkazu na nejakú konkrétnu judikatúru.

viac ...
Vytlačiť  | E-mail  |  ďalšie 
 |