má meniny    Nastaviť ako úvodnú stránku    Pridať medzi obľúbené    RSS
 

Content on this page requires a newer version of Adobe Flash Player.

Get Adobe Flash player

právo na vašej strane
30.01.2019

V procesných vodách slovenskej právnej spisby je od momentu účinnosti procesných kódexov v podobe z.č. 160/2015 Z.z., 161/2015 Z.z. a 162/2015 Z.z. známym tvrdenie, že medzi hlavné požiadavky požiadavky rozhodovacej činnosti súdov všeobecnej sústavy súdnictva na Slovensku (vo vzťahu k požiadavke ustálenosti judikatúry) patria nižšie uvedené kvalitatívne predpoklady (česť ostatným nespomenutým, prípadne tým z nich, ktoré existovali už aj pred narodením uvedených procesnoprávnych kódexov ...). Ak sa ale nad koncepciou „ustálenej rozhodovacej praxe“ zamyslíme koncepčnejšie, zistíme, že jej jednotlivé stavebné kamene nie sú vôbec zanedbateľné – jednak ako (i) samostatné funkčné prvky procesného práva a jednak – v ich (ii) vzájomnej podmienenosti a schopnosti ovplyvňovať obsah a rozsah každého z nich - navzájom. To v konečnom dôsledku ako celok vytvára predpoklady a kvalitatívne vlastnosti už spomínanej množiny, ktorou je v tomto prípade už spomínaná ustálenosť rozhodovacej praxe.

V tomto príspevku sú vo veľmi skrátenej a zjednodušenej myšlienkovej a obsahovej konštrukcii prezentované úvahy, ktoré sú z veľkej časti extenzívnejšie a širšie, ako samotné zákonné uchopenie predmetnej problematiky v podobe požiadavky „ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Ak chceme o tejto problematike uvažovať koncepčne, musíme sa zamyslieť nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako nad koncepčnou požiadavkou vlastnou pre celú oblasť súdneho systému a rozhodovacej systematiky. Platí to napriek konštatácii, že ustálenosť rozhodovacej praxe viaže zákonodarca prioritne v CSP a CMP len na „najvyššie súdne autority“, avšak je potrebné druhým dychom dodať podstatnú konotáciu a súvzťažnosť – ustálenosť rozhodovacích procesov súdov, ktoré nie sú „najvyššími súdnymi autoritami“ je možné (a potrebné) odvodzovať od iných právnych mechanizmov ako sú napríklad požiadavka právnej istoty, potreba odôvodniteľnosti odklonu od už existujúcej rozhodovacej praxe, dostupnej a známej právnej náuky a pod.

V nadväznosti na už uvedené: s istou dávkou akademickej nepresnosti sme nútení konštatovať, že ak uvažujeme nad ustálenosťou rozhodovacej praxe súdov ako o „procesnom inštitúte“, či ako o funkčnom prvku rozhodovania súdov všeobecnej sústavy súdnictva, zistíme, že o tejto procesno-inštitucionálnej štruktúre sme nútení uvažovať vo viacerých smeroch. O tom v akých sa zamyslíme o zopár riadkov nižšie.

Ako môžeme v poslednom období vidieť, jednotlivé parciálne prvky spomínanej množiny, ktoré každý samostatne a v už spomínanej vzájomnej podmienenosti determinujú jej obsah a rozsah – ergo obsah, formy, rozsah a následky „ustálenosti rozhodovacej praxe“ sú formulované jednak (i) pozitívnym právom, a jednak samotnou (ii) judikatúrou.

Medzi tieto „stavebné kamene“ ustálenosti rozhodovacej praxe patrí predovšetkým (samozrejme, v zmysle ustáleného biču egocentrizmu a viery vo vlastnú genialitu v podobe výroku „viem, že nič neviem“ pripúšťam netaxatívnosť – ba práve naopak – priznávam demonštratívnosť nižšie uvedeného nápočtu týchto prvkov):

  • Právna istota (čl. 2 ods. 2 CSP)
  • Formy výkladu CSP (čl. 3 CSP)
  • Analógia a dotváranie práva súdom (čl. 4 CSP)
  • Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí
  • Viazanosť sudcovho rozhodovania (čl. 144 Ústavy, ustanovenie § 8 ods. 3 a 4 z.č. 385/2000 Z.z.)
  • Povinnosť sudcu
    • zohľadniť pri rozhodovaní ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
      • zohľadniť rozhodnutia ÚSSR a ESĽP (ustanovenie § 193 CSP)
      • zohľadniť rozhodnutia ESĽP a SDEU (čl. 3 CSP)
    • poznať judikatúru všeobecného súdnictva (zavedené judikatúrou Ústavného súdu SR)
    • odôvodniť odklon od ustálenej judikatúry
    • rešpektovať názor súdu vyššej inštancie
    • zjednocovanie právnych stanovísk a judikatúry Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ustanovenie §§ 8 ods. 4, 22 - 24 z.č. 757/2004 Z.z.)
    • subsidiárna právomoc ústavného súdnictva vo vzťahu k opravným prostriedkom súdnych konaní (§ 49 a nasl. z.č. 38/1992 Z.z.)
    • judikatúra súdov formujúca túto oblasť
  • Veľký senát NSSR - systematika spôsobu prerokúvania a zjednocovania súdnych rozhodnutí, formulácia právnych viet.

Cieľom tohto príspevku (ako v mnohých príspevkoch na tomto fóre) je vytvoriť miesto, kde by sa na základe vnímania jednotlivých členov lexforáckej ekipy a širšej odbornej verejnosti zhromažďovali rozhodnutia súdov, ktoré sa venujú niektorým z vyššie uvedených prvkov širšej množiny, ktorá sa nazýva „ustálenosť rozhodovacej praxe". Nakoľko sa predmetná téma postupne vyvíja a o jej opodstatnenosti sa podľa môjho názoru bude vyvíjať čoraz významnejším spôsobom, dovoľujem si uviesť presvedčenie, že do tejto témy majú čo povedať aj názory autorov v rozsahu dostupnej odbornej spisby, ktoré sa môžu týkať jednotlivých parciálnych prvkov tejto problematiky.

Ako nástrel do debaty uvádzam mne známe rozhodnutia súdov ako aj názory autorov, ktoré sa venovali otázkam ustálenosti rozhodovacej praxe súdov, či jednotlivým parciálnym prvkom hore uvádzaného nápočtu. Vyslovujem prianie, že táto téma sa postupne naplní ďalšími a predovšetkým kvalitnými rozhodnutiami súdov, ktoré jednoznačným spôsobom upravia obsah a rozsah „ustálenosti rozhodovacej praxe“. To všetko s cieľom zodpovedať na otázky ako napr.:

  • Čo to vlastne ustálená rozhodovacia prax je?
  • Aké sú požiadavky na súdne rozhodnutie, aby sa jeho obsah považoval za ustálenú rozhodovaciu prax?
  • Ktoré súdy môžeme považovať za najvyššie súdne autority?
  • Prelamuje ustálenosť rozhodovacej praxe znaky kontinentálneho právneho poriadku a tu existujúcu právnu kultúru v prospech precedenčného právneho systému?
  • Za akých podmienok sa môže konajúci sudca odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe?
  • Aký má vplyv možné zrušenie rozhodnutia doposiaľ považovaného za "predstaviteľa" ustálenej rozhodovacej praxe Ústavným súdom Slovenskej republiky v prípadoch, kedy na základe sťažnosti FO vyriekne ÚSSR zásah do ZĽPAS?
    • "zruší" zrušujúce rozhodnutia ÚSSR právne závery zrušovaného rozhodnutia doposiaľ označené ako "ustálené" v akomkoľvek prípade alebo
    • existuje delenie a rozlišovanie situácií kedy pôjde o zrušenie rozhodnutia s prívlastkom "zrušenia ustáleného právneho záveru" (závažné dôvody zrušenia) a zrušenia bez tohto následku - aj napriek zrušujúcemu rozhodnutiu ÚSSR (menej závažné dôvody zrušenia)?

Pre ilustráciu uvádzam mne známe názory, či už vo forme rozhodnutí súdov alebo názorov autorov na uvedené otázky. V ostatnom prajem – príjemné vedecké a mimovedecké bádania, priatelia..

A) JUDIKATÚRA:

Rozhodnutie NSSR,sp. zn. 3Cdo/6/2017v ktorom sa NSSR pokúsil naplniť pojem ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu (bod. 26.1.): „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“.

Uznesenie NSSR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017, kde NSSR uviedol nasledovné (nad rámec odkazu na rozhodnutie NSSR sp. Zn. 3 Cdo/6/2017):“S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú. Ak teda dovolateľka v dovolaní poukázala na rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 1206/2009 a sp. zn. II. ÚS 1835/2014 ako na rozhodnutia spadajúce pod ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd pri riešení právnej otázky zachovania súrodeneckých väzieb pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov odklonil, tak uvedenú argumentáciu dovolateľky nemožno považovať za súladnú s ust. § 421 ods. 1 písm. a) C. s. p.“

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra 2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017,právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“ Na túto argumentačnú líniu nadviazal NSSR aj v ďalšom rozhodnutí (Uznesenie NSSR, sp. zn. 3 Cdo 165/2018zo dňa 22.novembra 2018), kde uvádza, že cit. “Pod pojem ustálenej súdnej praxe a pod pojem dovolací súd v zmysle § 421 ods. 1 CSP teda nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktoré žalobca poukazuje vo svojom dovolaní, ani Najvyšší súd Českej republiky.”

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017,a to v znení:"Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov, vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu.”

B) NÁZORY AUTOROV:

Števček (MSSR, UK) vo vzťahu k pomenovaniu najvyšších súdnych autorít uvádza, že cit. „ ... je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno sémanticky dosadiť (i) Ústavný súd Slovenskej republiky, (ii) Najvyšší súd Slovenskej republiky .... (iii) Európsky súd pre ľudské práva a (iv) Súdny dvor Európskej únie. (ŠTEVČEK, M.: komentár k čl. 2 CSP, in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 32.)

Moravčíková (Najvyšší súd Slovenskej republiky) uvádza vo vzťahu k prejednávanej problematike:

a) „názory na záväznosť judikatúry ako návod na jej aplikáciu súdmi nižšieho stupňa nájdeme aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu, napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR zo 14. mája 2014 sp. zn. 7 Cdo 136/2013 (kasačné rozhodnutie), sa uvádza, že „favorizácia inej právoplatne skončenej veci nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú „záväznosť“ pre iné - podobné prípady prejednávané súdmi, i keď v zložitých prípadoch (hard case) ju možno ako odkazovú metódu (stare decisis) používať pri odôvodňovaní súdnych rozhodnutí”

b) Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014 sp. zn. 17Co/410/2014) podľa ktorého “v prípade precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg...; v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (porovnaj napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS/564/2012 zo dňa 29. 05. 2013) so zdôraznením, že odvolaciemu súdu nie je známa jednotnosť všetkých senátov najvyššieho súdu v posudzovanej otázke možnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania vo fáze tzv. skráteného konania, keď navyše žiadne z vyššie uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu nebolo doposiaľ zverejnené ani v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky“.

(IN: MORAVČÍKOVÁ, Andrea: Judikatúra a pojem ustálená rozhodovacia prax.- In: Bulletin slovenskej advokácie.- ISSN 1335-1079.- Roč. 22, č. 11 (2016), s. 26-32)

Bajánková (Predsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) na medzinárodnej vedeckej konferencii Košické dni súkromného práva II. konanej v dňoch 18.-20.apríla 2018 v rámci svojho vystúpenia ako aj svojho písomného výstupu, ktorej výsledkom bol recenzovaný zborník vedeckých prác uvádza istú kritiku tohto prístupu, kedy konštatuje, neudržateľnosť tohto názoru, pričom uzatvára, že za ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu bude možné považovať aj tie rozhodnutia NSSR, ktoré síce neboli uverejnené v zbierke, avšak ktoré neboli neskoršími rozhodnutiami NSSR, či prípadne ÚSSR, zmenené. Oporou tohto postoja sa môžu javiť ňou citované názory dostupnej odbornej spisby, napr. názor hovoriaci že „Aj pokiaľ určitý právny názor bol opakované potvrdený najvyšším súdom, ide o skutočne ustálenú judikatúru, teda o názor najvyššieho súdu, nie iba o názor jedného senátu.“ (BAJÁNKOVÁ, J..: K niektorým otázkam prípustnosti dovolania podľa § 421 civilného sporového poriadku: IN: Košické dni súkromného práva II – recenzovaný zborník vedeckých prác, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-8129-088-6, vydanie prvé, Tlač: Typopress s.r.o., Košice, Košice 2018, str. 622.)

Kovaľová (predsedníčka Krajského súdu v Prešove) konštatuje, že v prípade pojmu ustálenosť rozhodovacej praxe vo vzťahu k súdom všeobecnej sústave súdnictva ide o jej významné presahy vo forme jednak (i) záväznosti kasačnej, a (ii) záväznosti precedenčnej. Postreh Kovaľovej v tomto prípade považujeme za postreh principiálny a kardinálny, nakoľko tento pomenúva procesualistické vlastnosti ustálenej rozhodovacej praxe ako procesného pojmu súdnych konaní v podmienkach Slovenskej republiky (KOVAĽOVÁ, A.: Ustálená rozhodovacia prax a odklon o nej, IN: IN: Košické dni súkromného práva II – recenzovaný zborník vedeckých prác, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, ISBN: 978-80-8129-088-6, vydanie prvé, Tlač: Typopress s.r.o., Košice, Košice 2018, str. 622.).

Mesiarkinová (Najvyšší súd Slovenskej republiky) na stránkach rešpektovanej komentárovej spisby implicitne uvádza (komentár k ustanoveniu § 421 CSP vo vzťahu k dovolaniu ako opranému prostriedku), že za ustálenú rozhodovaciu prax by bolo možné považovať rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vo vzťahu k judikatúre NSSR uvádza zaujímavú myšlienku, a to cit.: „Hoci judikatúra najvyššieho súdu, vrátane ním prijatých stanovísk na zjednotenie rozhodovania, nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi senátmi najvyššieho súdu navzájom)“, pričom následne konštatuje, že „Jednotnou interpretáciou zákona sa zabezpečuje jednota uplatnenia právnej úpravy v rovnakých prípadoch, zvyšuje sa právna istota a subjektom práva sa umožňuje predvídať postup súdu, ktorý právna norma predvída alebo ukladá“ (MESIARKINOVÁ, S.: komentár k ustanoveniu § 421 CSP, in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 32)

viac ...
Vytlačiť  | E-mail  |  ďalšie 
 |