má meniny    Nastaviť ako úvodnú stránku    Pridať medzi obľúbené    RSS
 

Content on this page requires a newer version of Adobe Flash Player.

Get Adobe Flash player

právo na vašej strane
23.09.2018

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

V rámci odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k § 390 CSP a to nasledovne:

"Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil."

Išlo o silné obiter dictum, na ktoré sme už upozorňovali
tu. V kontexte danej veci by však zrejme išlo o porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj bez § 390 CSP.

O to zaujímavejšie je aktuálne rozhodnutie III. ÚS 5/2018, ktoré sa venuje priamo § 390 CSP.

Na úvod treba uviesť, že v aplikačnej praxi sa objavila dôležitá otázka, či sa zásada jedenkrát a dosť aplikuje aj v prípade, ak bolo predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku – inými slovami, či má každý odvolací súd „právo“ na jedno zrušenie podľa novej úpravy a až potom bude „dosť“. Na základe neformálnych diskusií som mal dojem, že viacerí procesualisti sa prikláňajú skôr k opatrnejšiemu výkladu, podľa ktorého bez ohľadu na počet zrušujúcich rozhodnutí prijatých za účinnosti OSP môže odvolací súd v každej veci od 1.7.2016 vydať ešte jedno zrušujúce rozhodnutie a až potom musí rozhodnúť vo veci. O to zaujímavejšie je citované rozhodnutie ústavného súdu, ktoré naznačuje prísnejší výklad.

Vec sa týkala konania, ktoré sa začalo v roku 2008. Prvý rozsudok prvostupňového súdu bol na odvolanie zrušený v júni 2015. Druhý rozsudok bol vydaný v máji 2016. Odvolanie proti druhému rozsudku bolo podané ešte pred účinnosťou CSP, ale druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané už za účinnosti CSP.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd vo svojom vyjadrení argumentoval, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou CSP a preto vec posúdil podľa právneho stavu OSP za použitia § 470 ods. 2 CSP.

Je zaujímavé, že v konaní sa skôr argumentovalo skutočnosťou, že odvolanie bolo podané ešte za účinnosti OSP, než skutočnosťou, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Každopádne ústavný súd sa nenechal presvedčiť. Primárne krajskému súdu vytkol, že „absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci“.

Nad rámec bezpečného argumentu o nedostatku odôvodnenia sa však ústavný súd vyjadril priamo k výkladu § 390 CSP a konštatoval, že „opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou namietané základné právo“.

Zdá sa teda, že ústavný súd považuje druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu za exces a to bez ohľadu na skutočnosť, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Otázne je, či by takýto postup považoval za ústavne konformný pri lepšom (alebo aspoň akomkoľvek) odôvodnení. Uvidíme.

viac ...
Vytlačiť  | E-mail  |  ďalšie 
 |